Svoje detstvo som považovala za harmonické. Doma bol pokoj, nepilo sa a nebilo. V dospelosti som žila navonok veľmi pokojný a harmonický život. To, čo sa však odohrávalo vo vnútri, bolo na míle vzdialené od pokoja a harmónie. Môj vnútorný svet bol presiaknutý strachom z opustenia. Aby sa to nestalo, robila som všetko, aby som bola uznaná a videná v tom najdokonalejšom obraze.
Až keď som začala viac spoznávať seba, objavila som skryté traumy - medzi 2 a 11 rokom života som absolvovala niekoľko dlhších pobytov v nemocnici bez rodičov. Rodičia sa doma o mňa dobre starali, no chýbala emočná prepojenosť, objatia, validácia mojej hodnoty bez podmienok. Úplne bežná výchova vtedajšej doby – studený odchov. Robili najlepšie ako vedeli, no ani ich to nemal, kto naučiť.
Všetko, čo som absolvovala, mi pomohlo preliečiť staré zranenia. Vysporiadať sa so strachom z opustenia tak, aby neovplyvňoval každú časť môjho života. Prinieslo mi to do života skutočný pokoj, voľnosť, vzťahy nezaložené na závislosti. Viem, že tieto zranenia už neodovzdám svojím deťom a to je pre mňa obrovskou motiváciou.
Všetky teoretické znalosti, ktoré som pri vzdelávaní nadobudla, boli podporené vlastným prežívaním.